Pútnik na drobnú chvíľu zaváhal. Chcú ho poslať na cestu južným smerom, sprevádzať transport, ktorý mal namierený zrejme do jednej z Kolónií.

Avšak bol tu malý problém: Hyeny. Cesta odtiaľto na juh bola neslávne známa tým, že na nej vyvádzali Hyeny. Ničili transporty, vraždili ľudí a brali si všetko užitočné. Hyeny považovali tento región za svoju sféru vplyvu. Síce mu nenaháňali strach, obzvlášť vtedy, keď sa prepravoval sám. Vtedy sa Hyenám nezdal príliš zaujímavý a aj keď ho napadli, nikdy ich nebolo priveľa. No toto bude iné. Transport, plný užitočných vecí ich priláka vo veľkom počte. Je veľmi nepravdepodobné, že sa im to podarí. Šéf  prerušil ticho: „Áno, áno. Južná cesta je plná Hyen. Hemžia sa tam ako červy v mŕtvole, ale moja pravá ruka pozná cestu, kade Hyeny nechodievajú. Aspoň nie vždy. A navyše, útočia hlavne v noci. Moji strážcovia by ti vedeli rozprávať….“

Stále si nebol istý. Bolo to riskantné, až príliš. No potreboval to palivo. Prikývol na súhlas. Šéf sa rozosmial: „Vieš, páčiš sa mi, bojovník. Si ochotný urobiť čokoľvek a nemáš strach.“ Zatváril sa, akoby si na niečo spomenul: „Mimochodom, teraz, keď spolupracujeme, tak by sme sa mohli navzájom predstaviť. Mňa volajú Obchodník a mám to tu na starosti. A ty si?“

Pútnik sa zamračil. Pamätal si svoje staré meno, ale nechcel ho prezradiť. Svoju prezývku, možno, no teraz nechcel prezradiť ani tú. Ešte nie. Preto zostal potichu. Obchodníkova dobrá nálada akosi pominula.

„No dobre, ale nejako ťa musím volať. Takže ťa budem volať Bojovník, keďže mi nechceš prezradiť ako sa voláš.“ Pútnik iba prikývol.

Obchodník tleskol rukami: „Tak, poď za mnou. Vrátime ti zbrane a predstavím ťa mužstvu. Budú to teraz tvoji noví spolubojovníci.“

Prípravy prebiehali v plnom prúde. Obyvatelia bývalej továrne nakladali veľké balíky, ktoré boli plné súčiastok do áut, kolesá, ale dokonca aj pár motorov, do veľkého kamiónu. Teplé slnečné lúče rozohrievali okolitú krajinu, bolo čo raz teplejšie. Vzdychol si. Kedysi nebolo tak príšerne horúco. Kedysi bolo počasie normálne, také ako v tejto časti sveta malo byť. Dokonca si ešte spomínal na sneh v zime. Ale to bolo v tom svete. V tom svete, ktorý už dávno neexistoval.

„Tak, pozri na to. Nie je to nádhera, Bojovník­ ?“  Obchodník ho vyrušil z premýšľania. Len zavrčal na súhlas. Obchodník ukazoval na kamión. „S pomocou tohto dopravíme tie súčiastky do tej Kolónie. Som si istý.“ Všimol si, že na konci nákladnej časti bola len čistá plocha, nekrytá korbou. Bol tam aj stojan, vyzeral ako stojan na nejakú zbraň.

„Jeden kamión s jedným streleckým hniezdom Hyeny nezastraší,“  skonštatoval. Obchodník sa začal rehotať. „Samozrejme, že nie. Nie som idiot. Bude to konvoj. Ale poriadny! Len zvyšné vozidlá ešte tankujú, už za…“ Nedokončil. Prerušil ho hluk. Hluk motorov. Do priestoru, kde nakladali kamión, vošli tri autá. Dve esúvéčka a jedno terénne auto. Esúvečka mali takisto strelecké hniezda vzadu na korbe, aj so strelcami a terénnemu autu prerobili zadnú časť kufra, aby sa tam zmestil ďalší strelec. Títo strelci už mali skutočné strelné zbrane. Autá boli čierne a červené, avšak boli tak špinavé od piesku a prachu, že pôvodná farba už len veľmi slabo presvitala. Na niektorých miestach začala plechy žrať hrdza. Autá tiež niesli akési bojové brnenie, keďže po bokoch mali pripevnené kusiská železných plátov, ktoré boli vyrobené prevažne z hrdzavých plechov a starých dopravných značiek. Na niektorých ešte bol viditeľný náter, čísla a text. Terénne auto malo ešte na toto provizórne brnenie pripevnené aj reťaze, s hrdzavými klincami na očkách, ktoré štrngali počas jazdy. Zrejme na zastrašenie, pomyslel si pútnik. Autá zastavili hneď vedľa kamiónu a z toho terénneho vyskočil muž. Bol tiež holohlavý, ale vysoký a svalnatý. Jeho oblečenie vyzeralo menej zničené ako u ostatných obyvateľov. V rukách niesol pušku.

„Už ide,“ povedal Obchodník. „Herkules je moja pravá ruka.“   Svalovec prišiel celkom blízko. Keď zbadal Obchodníka, tak sa usmial od ucha k uchu. Mal pár zubov vyrobených zo železa. Potriasol si rukou s Obchodníkom, od ktorého bol až o hlavu vyšší a potom podišiel k pútnikovi.

„Kto je to? Čo tu robí? Cudzinci tu nie sú vítaní,“ povedal a škaredo sa naňho pozrel. Pútnik nereagoval. Už si na podobné veci zvykol. A v týchto končinách to naozaj nebolo nič čudné.

„To je náš nový človek. Ponúkol sa, že sa stane jedným zo sprievodu, výmenou za časť tovaru, ktorý privezieme. Po poslednom útoku sa nám zíde každý, to musíš uznať Herkules,“ vysvetlil Obchodník. Herkules sa zrazu stal nesmierne priateľským. Až nezvyčajne priateľským: „V tom prípade, vitaj! Čo ťa sem privádza? Ja som Herkules, ak by si nevedel. A ty si?“

„Nikto dôležitý,“ zavrčal pútnik. „Len chcem to, na čom som sa dohodol. Nič viac.“  Obchodník sa pozrel na Herkula: „Nechce prezradiť svoje meno. Ja ho volám Bojovník, ty ho volaj ako chceš. Teraz ste tím,“ otočil sa smerom k pútnikovi. „Herkules bude počas cesty tvoj šéf. Budeš počúvať jeho rozkazy. Ukáže ti naše vozidlá, predstaví mužstvu a objasní detaily. Pozná tú trasu lepšie ako ja. Ja idem dozrieť na tých idiotov, aby naložili všetko čo treba a pripravili vozidlá.“ S týmito slovami Obchodník odišiel. Zostali dvaja.

Herkules nasadil falošný úsmev: „Predstavím ťa mužstvu, o chvíľu aj tak budeme musieť vyraziť. Nie je čas vykecávať. Cestou ti moji muži všetko povedia. Poď za mnou.“ Otočil sa a smeroval k autám, no pútnik sa ozval.

„Vydrž. Ešte si musím niečo pobaliť. Bez svojej pušky nikam nejdem.“

Za krátko vyrazili. Slnko už bolo na vrchole a pražilo im na hlavy. Pútnik si natiahol na hlavu šatku a žmúril. Mali pred sebou dlhú cestu. Ešte si stihol vziať svoje zásoby, ktoré dostal, ako časť toho, čo vymenil za Kalašnikov a svoju pušku – dvojhlavňovú brokovnicu, ktorú si priniesol so sebou, ale nechal na ťave, keď vchádzal. O tom, že má pušku, predsa nemusel nikto vedieť. Do pušky aj do pištole mal dosť nábojov. Dostal sa na jedno z esúvéčok. Dokopy bol celý konvoj zložený zo štyroch vozidiel so šoférmi, mechanikmi a strelcami. V esúvéčku bol okrem neho ešte šofér. V druhom esúvéčku bol tiež jeden šofér a jeden strelec. V terénnom aute bol jeden šofér, mechanik a dvaja strelci, z ktorých jeden mal granátomet. V kamióne to bolo rovnaké, akurát tam ešte pribudol Herkules, ktorý všetko riadil a vzadu na prázdnej ploche pred nákladným priestorom bol na stojane pripevnený guľomet, s dvomi strelcami. Guľomet však vyzeral staro a trochu nespoľahlivo, no určite lepšie než nič. Boli zoskupený vedľa a pred kamiónom, takže vytvárali akúsi trojuholníkovú formáciu.

Pútnik sedel v zadnej časti esúvéčka, tam, kde mal byť strelec. Díval sa smerom za seba. Továreň už hodnú chvíľu nevidel. Išli po starej ceste, ktorá viedla z továrne. Pod nánosmi špiny a piesku ešte presvital asfalt. Kedysi zrejme odtiaľto vozili autá do okolitých miest a susedných krajín. Povzdychol si. Herkules mu prezradil do ktorej z Kolónií idú. Kolónie  sa sformovali potom, čo štáty prestali existovať. Obvykle boli na miestach kde sa nachádzali kľúčové zdroje ako voda, ropa alebo dokonca aj staré fabriky s množstvom využiteľného materiálu. Obchodovali medzi sebou, vymieňajúc si svoje zdroje, aby každý mal to, čo potrebuje. Oni teraz išli do Récie. ktorá bola jedna z najbohatších kolónií, pretože mala najviac vody. Takmer zo všetkých strán ju obklopovali vysoké hory, chrániac ju pred radiáciou a rádioaktívnym prachom. Bolo v nej aj najviac ľudí a dostatok potravy. No bolo nesmierne ťažké sa tam dostať. Pred tým, než vyrazili, dal Obchodník Herkulovi niečo, čo im malo zaručiť vstup do Kolónie. Zrejme niečo ako povolenie vstúpiť na územie Kolónie. To už presne nevidel, že čo to bolo, no v starom svete sa podobným veciam hovorilo pas. Išli celkom rýchlo, zatiaľ bez problémov, no pútnik vedel, že sa to môže ľahko zmeniť. Čoskoro vstúpia na územie Hyen. Hyeny boli ľudia, žijúci v púšti a boli postrachom konvojov. Lovili  a zbierali všetko, čo sa dalo nejako využiť. Prepadávali každého a koho prepadli, toho aj brutálne zabili. Boli to šialenci.

Jeho šofér, mladý muž, skoro ešte len chlapec, neustále rozprával. Volal sa Škrtič. Bol štíhly a tenký, nevyzeral veľmi silno. Plavé vlasy, tak ako väčšina ľudí, mal ostrihané na veľmi krátko, skoro až na plešato. Pútnikovi, sa aj napriek jeho neustálemu rečneniu, zdal celkom sympatický. Určite viac ako Herkules. Na Herkulovi bolo niečo zvláštne. Pôsobil naozaj čudným dojmom.

„No a preto sa trochu obávam toho celého, neviem čo od tejto cesty mám čakať,“ hovoril Škrtič, no pútnik si ho veľmi nevšímal, aj keď mu teraz niečo napadlo.

„Počúvaj,“ začal. „Obchodník ma prijal kvôli čomu? Pýtal som si od neho vzácnu vec, kľudne ma mohol poslať preč. Chcem vedieť prečo to nespravil.“ Škrtič stíchol a na chvíľu sa zamyslel. „No, to je jednoduchá otázka, Bojovník. Je asi samozrejmé, prečo sa volá Obchodník tak, ako sa volá. Zdalo sa mu to ako výhodná ponuka a tak ju prijal. Tie útoky Hyen nás nesmierne vyčerpávajú a preto sa nám zíde každý, obzvlášť niekto ako ty, Bojovník.“ Na chvíľu prestal, no potom opäť pokračoval. „Hlavne obchod s Réciou je preňho kľúčový. Skoro všetky potraviny a vodu máme od nich. Palivo nám tiež dodávajú. Sme od nich závislí. Obchodník chce preto s nimi udržať čo najlepší vzťah. Táto výprava je preňho dôležitá, pretože od nich aj teraz dostaneme riadne veľa – oni zas staré motory, kolesá a veľa súčiastok. Myslím, že pre nás je to výhodnejšie. Chápeš ma, však, Bojovník.“  Áno, to všetko chápal. Toto všetko dokazovalo vynikajúce obchodné zručnosti Obchodníka. Len jedna vec ho zaujímala: čo sa stane s ľuďmi, keď všetko užitočné v bývalej továrni spotrebujú? Keď už nebude čo vymieňať? Pochyboval, že Récia ich len tak prijme medzi svojich obyvateľov. Zrejme odídu a budú živoriť a konať otrockú prácu niekde inde. V tomto svete bolo veľa opustených miest, kde sa stále dalo nájsť niečo užitočné a nejako – s vypätím všetkých síl – prežiť.

„Prečo ťa vlastne volajú Bojovník?“ Spýtal sa Škrtič. „Vraj nechceš nikomu prezradiť svoje meno.“

„Poradím ti jedno, chlapče,“ povedal pútnik. „Nie je dobré priveľa rozprávať.“

Škrtič sa pozrel dozadu. Na tvári mal začudovaný výraz, no potom sa zasmial. Jeho smiech bol úprimný. Už dlho nepočul podobný smiech. „Ďakujem za radu. Beriem to na vedomie.“

Chvíľu len cestovali a pozerali sa na okolitú púšť. Horúčava, v ktorej sa vlnil vzduch, rozpálené skaly, piesok a prach. Hluk motorov. Slnko sa už naklonilo a pomaly klesalo. Konvoj zrazu odbočil. V diaľke pred nimi sa začalo len slabo, veľmi slabo rysovať pohorie. Pomaly sa blížili. Po dlhšej chvíli jazdy znova odbočili. Škrtič sa ozval: „Územie Hyen.“ V hlase mal strach a obavy. Vravel, že toto je len jeho druhá výprava. „Hej, Bojovník…“

„Gladiátor,“: povedal, vlastne ani netušil prečo. No myslel, že keď tomuto mladíkovi prezradí svoju prezývku, tak nič také strašné sa nestane. Zdal sa mu dôveryhodný. Málo ľudí naňho pôsobilo podobným dojmom. Aspoň v to veril. „Volajú ma Gladiátor.“

Škrtič sa znova začudovane obzrel. Chcel niečo povedať, no potom si to rozmyslel. Nedokončil ani to, čo začal. Tak teda cestovali spustošenou, zdevastovanou krajinou. Gladiátor si začal prerátavať náboje do brokovnice a pištole. Tieto končiny neboli vždy takéto. Kedysi tu boli lesy, rieky, polia a lúky. Teraz len rozpálená púšť. Svet ležal v ruinách. Stalo sa z neho nebezpečné, smrtiace miesto, v ktorom sa ako majáky akých-takých istôt vypínali Kolónie. Boli to však len trosky, zašlej civilizácie. Ľudia sa snažili prežiť medzi troskami starého sveta, zbierajúc to, čo ostalo. Každý chcel len prežiť,  a preto boli ochotní aj zabiť. Dorátal náboje. Mal ich dosť. Vzácnu muníciu sa snažil šetriť. Strelné zbrane používal, len keď to bolo nevyhnutné. Inak sa spoliehal najmä na svoje nože a krátky meč so zahnutou čepeľou. Obchodník mal to, čo chcel, a  aj mu to mal dať, no potreboval ešte ten benzín. Bez benzínu by jeho snaha bola zbytočná. Zažmúril oči a pozrel sa opäť za seba, aby sledoval monotónnu krajinu. Nikde nič, nikde nikoho. Len žltý piesok, prach a modrá obloha s pražiacim, svietiacim slnkom. Zrazu si však niečo všimol. Akoby z ničoho nič, objavilo sa uprostred púšte vozidlo. Bolo ďaleko, takže bolo ťažké rozoznať aký druh. Chvíľu ho sledoval. Vozidlo išlo za nimi, niekedy sa priblížilo a potom znova vzdialilo. Držalo si odstup. Už-už chcel upozorniť Škrtiča, keď vozidlo zmizlo. Rovnako nečakane ako sa objavilo. Zrejme to boli len nejakí okoloidúci. No niečo v ňom vyvolalo pochybnosti. Rozhodol sa, že to nebude riešiť a znepokojovať okolie. Opäť zabočili. V krajine sa postupne začali objavovať nízke kopce. Hory v diaľke sa opäť trochu priblížili. O chvíľu sa znova objavilo to auto. Potom ďalšie. A ďalšie. A ďalšie. Postupne začali pribúdať, až kým ich nebolo šesť alebo sedem. Približovali sa. Gladiátor začul výkriky. Očividne si ich už všimli aj ostatní. Teraz už si bol istý. Výkrik z úst jedného zo strelcov len potvrdil, čo si myslel: „Hyeny!“

Koniec druhej časti