„Pohnite si lenivci, máme naponáhlo!“ Obchodník vrčal ako besný pes. Pri pohľade na to, ako pomaly jeho pomocníci nakladajú tovar mu až prišlo zle. Nemal dobrú náladu. Zásielku už mali dávno odoslať. Na jeho stave nič nezlepšil ani fakt, že mu bolo neskutočne horúco, aj napriek tomu, že stál v tieni veľkého slnečníka a jeden z pomocníkov ho ovieval obrovským vejárom. Po jeho širokej, červenej tvári mu stekali veľké kropaje potu. „Pozor! Dočerta, dávajte si pozor!“ Skríkol, keď videl, že jeden z veľkých balíkov súčiastok, zviazaných dokopy sieťami a povrazmi spadol pomocníkom na zem. „Je to cenný tovar!“ Mali už vyraziť, ten tovar už dávno mal byť na ceste. Obchodník si vzdychol: „špinavé Hyeny! Špinavé púštne Hyeny!“ To kvôli nim nemohli vyraziť! Sliedia tu v okolí, hľadajú a berú všetko čo sa dá zobrať a využiť. Boli čoraz drzejší. Pred pár dňami zabili dvoch jeho skúsených bojovníkov, ktorý mu teraz budú chýbať. A to nie len pri obrane jeho majetku. No Obchodník to v skutočnosti chápal. V tomto svete chcel každý len jedno: prežiť. Takmer všetkého bol nedostatok. Z ľudí sa stali potkany, žerúce a hľadajúce odpadky a zvyšky. Bojovali a vraždili sa, často len kvôli kúskom plechu alebo súčiastkam do áut, nehovoriac o životne dôležitých veciach ako boli jedlo, voda alebo palivo. Takto fungoval teraz svet. Obchodník si ešte pamätal časy, keď mal každý všetkého dostatok. Vtedy nebolo nutné sa kvôli jednotlivým veciam navzájom zabíjať. Časy keď svet nebol rozpálená pustatina. V tom svete sa nevolal Obchodník. Svoje skutočné meno, si ešte stále pamätal, no už ho dávno nepoužíval. Skúšal sa rozpamätávať na staré časy, no vyrušil ho krik. Rýchlo sa poobzeral okolo seba. Z jednej zo strážnych veží, ktoré sa nachádzali okolo bývalej továrne, naňho kýval jeden z pozorovateľov. Obchodník zaregistroval, že zbesilo máva rukou. Keď si pozorovateľ všimol, že Obchodník ho vníma a pozerá sa jeho smerom, začal zbesilo ukazovať niekam do diaľky. Niekde v okolí niečo bolo. V Obchodníkovom hrdle navrela hrča. Zalial ho studený pot, čo sa v tejto horúčave zdalo takmer nemožné. Na nevzhľadnom stolíku vedľa seba nahmatal svoj ďalekohľad. Jedno sklo už síce bolo rozbité, no cez druhé sa dalo celkom dobre vidieť. Obchodník ho utrel do svojej potrhanej košele, aby ho trochu očistil od prachu a piesku. Pozrel sa doň a namieril ho smerom, kam ukazoval pozorovateľ. Najprv nič nevidel, len piesok, prach a rozpálené skaly. No po chvíli to zbadal. V slnkom praženej krajine niekto išiel. Mal namierené rovno k nim.

Dva dni. Celé dva dni cesty pod pražiacim slnkom. Nikde v okolí žiaden strom, krík ani riečka, nič čo by poskytlo úľavu pred horúčavou. Všade len púšť. Cez noc občas odpočíval. Musel, aj on aj jeho ťava. Mali namierené presne k starej budove automobilky. Teraz už bola na dohľad. Už minul skoro všetky zásoby vody a jedla. Musel ich niekde doplniť, či chcel a či nechcel. A on chcel. Bolo tu niečo čo potreboval. Dúfal v to, no bol si aj celkom istý. Pomaly ale isto sa približoval. Nechcel svoju ťavu príliš namáhať, chcel aby zviera vydržalo. Aj preň bola cesta touto pustatinou namáhajúca a vyčerpávajúca. Pútnik už bol celkom blízko, aby si všimol rozľahlosť celej továrne. Sivé, už hrdzavejúce steny sa týčili uprostred ničoho, ako nejaká veľká pevnosť, strážiaca okolie. Továreň bola dosť veľká a to aj napriek tomu, že väčšia časť sa zrútila. V priestore, medzi dvomi strážnymi vežami (ktorý očividne slúžil ako vchod) sa zhromažďovali ľudia. Všimli si ho. Pútnik nedúfal v priateľské privítanie, preto sa uistil, či má pištoľ po ruke a či je nabitá. Keď už bol celkom blízko, všimol si, že ľudia pri vchode majú zbrane. Dovtípil sa, že zrejme ide o strážcov. V dnešnej dobe si každý musel strážiť svoj majetok a častokrát mu nepomohlo ani to. Strážcovia nevyzerali bohvieako desivo skôr naopak. Banda podvýživených ľudí – mužov a žien zároveň, v otrhanom oblečení, z ktorým mali strelnú zbraň možno len dvaja-traja. Zvyšní mali rôzne provizórne, vlastnoručne zostrojené zbrane, ktoré boli zložené z rôznych predmetov. Jeden mal dlhú železnú rúru, na ktorej konci bol pripevnený nožík, alebo ďalší zvieral podobnú tyč, akurát s úlomkom skla na konci. Zbrane zvyšných tiež nestáli za reč. Francúzske kľúče, krompáč, lopata, vidlice no videl aj jednu sekeru. Ak by došlo na najhoršie, vedel, že ich premôže. Zastavil pred nimi a zosadol z ťavy. Tí so strelnými zbraňami naňho ihneď namierili. Zdvihol ruky, aby ukázal, že nemá v ruke zbraň a že nikomu nechce ublížiť. Z úst a nosa si stiahol šatku, ktorou mal obviazanú celú hlavu. Z očí si zložil okuliare, ktoré ho mali chrániť pred slnkom. Strážcovia sa rozostúpili, zbrane stále namierené, aby urobili cestu. Pútnik nehybne stál a čakal. Medzerou prešiel po chvíli muž. Jeho vek sa nedal presne určiť ale vyzeral, že už mu tiahne na päťdesiatku, no možno už mal cez päťdesiat rokov. Bol nízky a nevzhľadný, no napriek tomu vyčnieval z okolo postávajúcich. Mal širokú, začervenanú a vráskavú tvár, vlasy ostrihané úplne na krátko a na sebe mal košeľu a tmavé nohavice, ktoré boli špinavé a potrhané, s množstvom záplat z rôznych iných látok. Mal ešte aj sako, ktoré však bolo roztrhnuté v ramenách. Košeľa mu obopínala vystupujúce brucho. Pútnik sa hneď dovtípil, že sa jedná o vodcu tejto usadlosti. Šéf zastal pred ním a premeral si ho. Chvíľu, bez slov stáli a navzájom sa premeriavali. Šéf prvý prelomil napäté ticho: „Odkiaľ prichádzaš a s akým úmyslom?“ „Prišiel som obchodovať a doplniť zásoby,“ odpovedal pútnik na očakávanú otázku. Šéf zamrmlal: „Takže obchodovať….čo môže ponúknuť jeden obyčajný pútnik, čo by stálo za reč?“ Okolo stojaci sa ticho zasmiali. Presne na túto otázku čakal. Podišiel k ťave a zložil jednu vec, zabalenú a uviazanú v handrách. Rozviazal balík a položil ho na zem, pred šéfove nohy. Ten si ho s leskom v očiach rozbalil aby zistil, čo ukrýva. Bol tam samopal. Boli k nemu ešte aj dva zásobníky. Väčšina okolo stojacich žasla. Niektorí také ešte nikdy nevideli a niektorí už také niečo riadne dlho nevideli. Vedel, že Kalašnikov je dobrá zbraň, cenná a neobvyklá v týchto končinách, dostane za ňu čo chce. Šéf sa s iskriacimi očami zadíval na pútnika.

„Áno, je to skutočný Kalašnikov. S jeden a pol zásobníkom.“ Potvrdil pútnik.

„A čo zaňho chceš?“ spýtal sa šéf so stále rovnakým iskrením v očiach.

„Chcem doplniť svoje zásoby vody a potravín. Zvyšné veci by som rád prebral v súkromí, ak sa dá.“ Šéf spokojne prikývol a rukou naznačil, aby šiel za ním. Pútnik zbraň znovu zabalil a zobral so sebou. Strážcovia naňho až teraz prestali mieriť.

Ocitli sa v malej miestnosti, s vysokým stropom, niekde v nezrútenej časti budovy automobilovej továrne. Miestnosť zrejme slúžila ako šatňa alebo nejaká malá kancelária, ťažko povedať. V miestnosti bolo šero- jediný zdroj svetla boli malé okná, vyrezané do steny, pred ktorými viseli závesy. Bolo tu tiež celkom teplo, avšak nie až tak teplo, ako vonku. Obchodník sedel spokojný za svojím železným stolom a premeriaval si zbraň, položenú na stole ale aj cudzinca sediaceho pred ním. Vyzeral dosť nebezpečne a pripomínal svojím vzhľadom nejakého skúseného bojovníka. Šatku si zložil z hlavy, okuliare mal zavesené v krku. Hnedé vlasy mal nakrátko ostrihané. Boli strapaté a špinavé. Mal opálenú tvár a zastrihnutú bradu. Prenikavé modré oči mu divoko skákali z jedného bodu do druhého. Na sebe mal vyblednuté maskáčové nohavice, koženú bundu, ktorá nadobúdala kvôli prachu, špine a piesku šedivý odtieň. Najzaujímavejší však bol chránič, ktorý mal na pravom ramene. Bol vyrobený z kože a na jeho vrchnej časti bola prišitá sieťka, zo železných krúžkov. Sieťka bola roztrhnutá v niektorých častiach. Mal ešte aj kopu remienkami pripevnených vreciek a vačkov v ktorých mal pravdepodobne náboje. Svoju ľavú ruku nechal odpočívať na stole. Obchodník bol rád, že mu jeden so strážcov zobral zbrane. Boli to predovšetkým nože a krátky meč, no počas toho, ako ho prehľadávali uňho našli aj jednu pištoľ, s plným zásobníkom, skrytú pod bundou. Obchodník si odkašľal.

„Takže, odkiaľ prichádzaš?“ skúsil sa znova opýtať. Cudzinec spozornel.

„Odtiaľ,“ povedal cudzinec, po chvíľkovom mlčaní a palcom ukázal za seba. „Zo severovýchodu. Dva dni cesty.“

„Patríš k niektorej z Kolónií, alebo k nejakému kmeňu?“

Cudzinec neodpovedal. Obchodník skúsil niečo iné: „Ako sa voláš? Máš meno? Volajú ťa nejako? Vyzeráš ako bojovník….“ Nedokončil. Cudzinec ho prerušil.

„Je jedno ako sa volám a odkiaľ pochádzam. Som tu kvôli obchodu a nie hlúpym rečičkám.“

Obchodník prikývol. „V dnešnej dobe človek nevie komu môže dôverovať. Musíš ospravedlniť moju zvedavosť, ale žijeme v nebezpečných končinách, kde sa od cudzincov nedá očakávať nič dobré,“ obhajoval sa Obchodník. „Prejdime teda k obchodu. Priniesol si mi kvalitnú zbraň s muníciou. Čo za ňu žiadaš?“ Cudzinec vytiahol z vrecka zdrap látky, na ktorej bolo niečo načmárané. Obchodník si to pozorne prešiel. Boli načmárané čiernou farbou, zrejme olejom alebo uhlím, keďže atrament bol v súčasnosti veľmi vzácny. Boli to súčiastky do motoru. Do veľmi výkonného a rýchleho motoru.

„Takže súčiastky do Vé dvanástkového motoru, Veľmi vzácny kus. Neverím, že jeden naozaj máš, ale v poriadku, to už je iná vec,“ Obchodník sa uškrnul popod nos. „Všetky tie súčiastky máme, máš šťastie. Ešte niečo?“

„Chcem doplniť zásoby vody a nejaké potraviny.“ Odvetil cudzinec. Obchodník opäť pohotovo odpovedal: „Vodu máme. Síce poskromne ale máme. Dáme ti nejaké zásoby. Tvoja zbraň má cenu tohto všetkého.“ Obchodník už-už chcel vstať, aby dal vedieť svojim pomocníkom nech pripravia veci no cudzinec sa opäť ozval: „Ešte potrebujem palivo. Sto litrov benzínu.“

Obchodník sa zatváril, akoby ho obarili. Myslel si, že zle počuje.

„Sto litrov benzínu?!“ Zvolal. „Pozri, je možné, že si počas cesty dostal úpal ale vysvetlím ti to aj tak. Tvoja zbraň je hodnotná, ale nemá až takú veľkú hodnotu, aby si za ňu dostal zásoby, vodu a súčiastky plus benzín. A už tobôž nie sto litrov benzínu. Dostaneš všetko okrem benzínu.“ Obchodník si vzdychol: „Pochop, že ti ani nemôžem dať sto litrov. Ani jeden liter. Potrebujem všetko palivo kvôli…“ Cudzinec mu znova skočil do reči: „Ak ponúknem výmenou za palivo svoje služby?“

„Ty nerozumieš že nemám…“ Obchodník sa zarazil. Dostal nápad. Cudzinec bol očividne bojovník. Skúsený bojovník. Mohol by nahradiť mŕtvych bojovníkov, pri obrane transportu, ktorý nakladajú a chcú poslať do jednej z kolónií. V obchodníkovi sa prejavil pud, kvôli ktorému dostal svoje meno.

„Päťdesiat litrov. Sto je priveľa,“ povedal Obchodník. „Za tvoje služby. Ber alebo nechaj tak.“ Cudzinec sa na chvíľu zamyslel. Potom bez slov, so serióznou tvárou prikývol.

„Skvelé! Poď so mnou. Ukážem ti, čo bude tvojou úlohou.“ Povedal Obchodník a postavil sa.

Cudzinec sa takisto postavil a vrhol na Obchodníka spýtavý pohľad. Zostal však ticho. Obchodník sa zasmial. „Musíme dopraviť zopár dôležitých súčiastok, funkčných motorov ale aj podvozkov áut do jednej z Kolónií na Juhu. Budeš členom ozbrojenej eskorty tohto transportu. Budeš ho brániť. To je tvoja úloha. Vydáš sa s mojimi mužmi na cestu. Na cestu, južným smerom. A ak sa vrátiš, dostaneš svoje palivo.“

Koniec prvej časti