Študoval aj učil na ŠpMNDaG. Mnohí však nevedia, čím sa Adam Hrapko zaoberá dnes, a aké sú jeho názory na vzdelávanie mladých umelcov.

Náš bývalý učiteľ angličtiny a absolvent ŠpMNDaG Adam Hrapko sa podieľal na organizovaní už štvrtého ročníka semináru KADU. Tohtoročná téma sa týkala písania scenárov pre film a divadlo a niesla názov Text2Obraz. Seminár sa konal na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU. Súčasťou bohatého programu bola napríklad panelová diskusia o divadelných adaptáciách filmov Larsa von Triera spojená s premietaním divadelného záznamu alebo prednáška “masterclass” so scenáristom úspešného filmu Masaryk Petrom Kolečkom.

S organizátorom Adamom Hrapkom sme urobili rozhovor.

V prvom rade by našich študentov určite zaujímalo, čo si robil po odchode z našej školy, resp. čo robíš teraz.

Zo školy som odišiel kvôli tomu, že som chcel ísť do Japonska, kde som mal vybavené pracovné víza na rok, ale na poslednú chvíľu som to musel zmeniť, pretože som bol prijatý na magisterské štúdium na vysokej škole. Takže som odchádzal s tým, že idem pravdepodobne do Japonska, ale v skutočnosti som bol v Holandsku, kde som študoval editorstvo anglického textu. Tam so mnou odišla aj Miška a ona tam študovala vzdelávanie nadaných detí, čo je mimochodom veľmi jedinečný odbor a som presvedčený, že v strednej Európe je možno jedna iná osoba, ktorá ho má na magisterskej úrovni vyštudovaný, okrem Mišky.

Aký je tvoj vzťah k divadlu a filmu?

Ja to potrebujem, pretože keď nevnímam takéto divadelné umelecké veci, kde rátam aj film, aj keď by som nemal, keďže to nie je vyslovene divadelná forma, tak mi to chýba. Ja som divadlo študoval na bakalárovi a mal som také dosť vtipné obdobie, kedy som sa chcel stať hercom. Hral som v takom ochotníckom divadle v Bratislave a hlásil som sa dva krát na herectvo na VŠMU. Potom som odišiel študovať divadlo s tvorivým písaním do Anglicka na bakalára. Tento môj vzťah k divadlu je vlastne taký vzdelávačný. Ja som napríklad bol naposledy v divadle v januári, takže som nebol v divadle takmer trištvrte roka. Neprichádzam až tak často do styku s divadlom popravde, najviac s ním prichádzam do styku, keď organizujeme tento seminár, ktorý organizujeme už štvrtý rok a vždycky musíme urobiť strašne veľký rešerš rôznych divadelných vecí v Čechách a na Slovensku, niekedy aj v Maďarsku a v Poľsku, a musíme si toho strašne veľa napozerať a pozisťovať veľa vecí. Teda keďže som to vyštudoval, dalo by sa povedať, že do nejakej obmedzenej miery tomu rozumiem. A film proste žeriem. Som veľký fanúšik filmu, veľmi rád chodím na filmové festivaly, pozerám veľa filmov, mám veľa filmov. Je to asi moja najobľúbenejšia umelecká forma. Ja sa napríklad v kine cítim ako v kostole. Mám rád kino, keď tam proste sedím a ide tam ten film. Je to proste také silné.

Čo ťa priviedlo k organizovaniu takéhoto semináru?

Organizujem to s takou veľmi dobrou kamarátkou, Martou Maťovou, ktorá je divadelná herečka. My sme obaja extrémne hyperkritickí ľudia a strašne pindáme na veci. A keď sa zaujímaš o slovenské alebo české divadlo, chodíš často do divadla, vidíš strašne veľa odpadu a stále na to nadávaš. Ideš na predstavenie a potom tri hodiny sedíš na pive a kritizuješ to z každej strany, čo nie je akože zlé, lebo kritika je veľmi podstatná a vždycky sa viac naučíš na zlých dielach, ako na tých dobrých. Z toho pindania sme sa začali zamýšľať nad tým, ako by sa dalo zlepšiť vzdelávanie a vymysleli sme si seminár, ktorý prináša vždy nejakú tému, a spracuje ju nejako, viac či menej zábavnou, ale hlavne vzdelávacou formou, kde kombinujú projekcie, prednášky, úvody k projekciám, panelové diskusie, masterclassy, čo je veľmi podstatné, a tak ďalej. A robíme to už vlastne štyri roky. Seminár je určený predovšetkým pre študentov vysokých a stredných škôl, či už umeleckých, gymnaziálnych alebo akýchkoľvek iných, ale samozrejme je určený aj pre praktizujúcich divadelných a filmových umelcov, ľudí ktorých len proste zaujíma umenie, alebo ľudí čo ešte nevedia, čo by chceli s umením robiť. Snahou toho semináru je nejakým spôsobom vyplniť dieru v umeleckom vzdelávaní, ktoré, by som povedal, je do veľkej miery neexistujúce, a založené na samoraste, kde sú vlastne všetci odkázaní k tomu, aby sa vzdelávali a získavali si veci nejak sami, a tak ďalej, čo je síce celkom dobrá evolučná technika, lebo tí slabí potom odpadnú, ale stráca sa tam potom veľa ľudí, ktorí by možno chceli niečo s umením robiť a minimálne sa o tom dozvedieť, ale nedozvedia sa, lebo nemajú ako.

Aký bol program tohto ročníku? Čo sa mohli návštevníci dozvedieť?

Každý rok sa seminár týka divadla, a do istej miery filmu a týka sa nejakej témy. Doteraz to boli vždy autori. Prvý ročník bol o Robertovi Wilsonovi, významnom divadelnom režisérovi, ktorý prvý krát robil koprodukciu, ktorá bola odpremierovaná aj v Bratislave. Druhý ročník bol o Pine Bausch, autorke tanečného divadla a Wimovi Wendersovi, filmovom režisérovi. Tretí ročník bol o Shakespearovi a tento štvrtý ročník sme poprvýkrát urobili tak, že sa netýka žiadneho konkrétneho autora, v resp. nie je vystavaný na predstavovaní, komentovaní alebo diskutovaní o tvorbe konkrétneho autora, ale týka sa skôr nejakého remesla, a tým remeslom je písanie, takže tento ročník semináru, ktorý sa volá Text2Obraz, je o písaní a divadelných a filmových adaptáciach.

Na záver, čo by si odkázal žiakom ŠpMNDaG?

Buďte dobrí na svojich učiteľov, nepindajte až tak na nich, a milujte sa a množte sa.

Viac informácii o seminári KADU nájdete na oficiálnej stránke kadu.sk.

Foto: Tomáš Droba, Sexta A